Staroveké Grécko bola vyspelá európska kultúra. Zemepisne sa vzťahuje na oblasť súčasného Grécka aj na oblasti v tom čase osídlené Grékmi - Cyprus, Turecké pobrežie Egejského mora (Iónia), Sicíliu, južné Taliansko a rozptýlené sídla na pobreží dnešného Albánska, Bulharska, Egypta, Francúzsko, Líbie, Rumunska, Španielska či Ukrajiny.

 

Staroveké Grécko sa spravidla datuje pre celú Grécku históriu pred spojením s Antickým Rímom (okolo 3000 pred Kr. až 146 pred Kr.). Je niekedy rozšírené aj o obdobie pod Rímskou nadvládou (posledné staroveké Olympijské hry sa konali v roku 393).

 

Staroveké Grécko položilo základy západnej kultúry. Grécka kultúra mala veľký vplyv na Staroveký Rím, ktorý ju ďalej rozšíril na mnohé miesta Európy. Staroveké Grécko malo nesmierny vplyv na jazyk, politiku, vzdelanie, filozofiu, umenie a architektúru.

 

Dejiny starovekého Grécka sa delia na obdobia:

Osídľovanie gréckymi kmeňmi (2000 pred Kr.)

Egejská kultúra (pred 1600 pred Kr.)

Mykénska kultúra (približne 1600 – 1200 pred Kr.)

Úpadok po vpáde Dórov (približne 1200 – 800 pred Kr.)/ Homérske obdobie

Klasické Grécko (776 – 323 pred Kr.)

Helénske obdobie (323 pred Kr. –146 pred Kr.)

Rímske Grécko (146 pred Kr. – 330)

Staroveké Grécko je kolískou antickej filozofie, ktorá sa stala základom súčasnej európskej filozofie, ale aj vedy a techniky.

 

Grécku filozofiu nazývame antickou filozofiou. Je to súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali myslitelia v starogréckej i starorímskej spoločnosti od konca 7. storočia až do 6. storočia pred Kr. Vznik filozofie v antickom Grécku bol dôsledkom hlbokých premien gréckej spoločnosti a človeka v nej. Pôvodná rodová spoločnosť sa rozpadá a vznikajú štáty. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť vo vytvárajúcej sa otrokárskej spoločnosti. Tieto zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné mýtické predstavy o svete a vytvárajú sa vedecké názory a abstraktno-filozofické predstavy o skutočnosti.

 

Vývoju otrokárskeho zriadenia zodpovedá aj vývoj filozofie.

 

Delíme ho na štyri obdobia:

ranné (kozmologické) obdobie = filozofi sa zaoberajú najmä prírodovednou problematikou, otázku sveta chápu prevažne naturalisticky a materialisticky. Dominuje iónska škola – stredisko v Miléte (Táles, Anaximandros, Anaximenes). Do tohto obdobia patria: Herakleitos, pytagorovci (Pytagoras), eleatská škola (Parmenides, Xenofanes a Zenón), Empedokles, Anaxagoras a Demokritos

klasické obdobie = je obdobím najväčšieho rozkvetu gréckej filozofie – sofisti, Sokrates, Platón, Aristoteles. V popredí ich záujmu je človek. Človek, je mierou všetkých vecí. Vývin filozofie vyúsťuje do metafyziky.

helenistické obdobie = súvisí s hospodárskym a politickým úpadkom Grécka. Grécko stráca politickú nezávislosť. Grék v novej situácií hľadá sám seba- uzatvára sa do seba. Končí sa tvorivý rozvoj zdravej filozofickej špekulácie. Obdobie malo tri hlavné prúdy: epikurizmus, stoicizmus, skepticizmus

mystické obdobie = je obdobím úpadku filozofie. Filozofiu  nahrádza teozofia. Patrí sem novoplatonizmus.

Staroveké Grécko okolo roku 500 pred Kr.

Mapa Helénskej ríše Alexandra Veľkého

Krétska stavba

Achájci

Achájci boli jeden z hlavných starogréckych kmeňov; boli hlavným obyvateľstvom severnej časti Peloponézu a južnej Tesáilie v dobe mykénskej civilizácie, t. j. pred pádom Tróje a mali bronzové zbrane a nástroje. Boli porobení Dórmi, ktorí už mali železné zbrane a nástroje, a v dôsledku toho donútení opustiť Arkádiu a Acháju a snáď sa aj zčasti presunúť na severné pobrežie Malej Ázije. Podľa Homéra predstavovali tú časť gréckeho vojska, ktorá bojovala pred Trójou a zostala na území Malej Ázie. Ako etnická skupina indoeurópskeho pôvodu sa podieľali významne na formovaní starovekého gréckeho národa

Prvý raz ich zrejme (identita je sporná) spomínajú chetitské pramene v 14. až 13. stor. pred Kr. pod názvom kráľovstvo „Achchijava“, čo bola námorná veľmoc v tesnom susedstve Chetitov, teda na Rodose alebo na maloáziskom pobreží. Okrem toho Achájci zrejme tvorili súčasť „morských národov“, ktoré ohrozovali Egypt v 13. stor. pred Kr.

Achájci boli každopádne neskôr hlavným obyvateľstvom severnej časti Peloponézu a južnej Tesálie v období mykénskej civilizácie, t.j. pred pádom Tróje. Mali bronzové zbrane a nástroje. Boli porobení Dórmi, ktorí už mali železné zbrane a nástroje, a v dôsledku toho donútení opustiť Arkádiu a Acháju a snáď sa aj zčasti presunúť na severné pobrežie Malej Ázie. Podľa Homéra predstavovali tú časť gréckeho vojska, ktorá bojovala pred Trójou a zostala na území Malej Ázie. Ako etnická skupina indoeurópskeho pôvodu sa podieľali významne na formovaní starovekého gréckeho národa .

 

 

Ióni

Ióni alebo Iónovia boli jeden zo štyroch hlavných starogréckych kmeňov (Achájci, Aiolovia, Dórovia).

Tradične sa pokladajú za najstarší zo starogréckych kmeňov. Za tohto predpokladu museli do Grécka prísť začiatkom 2. tisícročia pred Kr. Hoci sa niekedy tvrdí, že sú potomkami mykénskych Achájcov, v skutočnosti ich vzťah k Achájcom nie je vôbec jasný a ich úloha v mykénskom Grécku je nejasná.

Po zničení mykénskej civilizácie sa spolu s Dórmi sťahovali na východ. Južnú časť Malej Ázie (tzv. Ióniu) osídlili Ióni z Atiky (podľa tradície z Atén), čo možno archeologicky doložiť od konca 11. storočia pred Kr.

Iónia v 5. storočí pred Kr. pozostávala zo zväzku 12 mestských štátov (Fokaia, Klazomenai, Erythrai, Teos, Lebedos, Kolofón, Efezos, Priené, Myus, Milétos, Chios a Samos). Územie Iónie bolo kultúrne a intelektuálne mimoriadne vyspelé. V 8./7. storočí pred Kr. tu vznikli homérske básne, v 6. storočí pred Kr. tzv. milétska škola. Miestne osobnosti ako Tales, Anaximandros a Anaximenes boli prví známi európski vedci.

Aiolovia

v staroveku grécki obyvatelia západného pobrežia Malej Ázie a Lesbu. Jeden zo štyroch hlavných kmeňov ktorý osídlil staroveké Grécko.

Dóri

Dórovia boli bojovný indoeurópsky kmeň, ktorý v 12. storočí napriek nižšej úrovni civilizácie, porazil vyspelých Mykénčanov ( alebo Achájcov ) rovnakého pôvodu. Dočasné oslabenie Achájcov po Trójskej vojne a ich slabšie bronzové zbrane proti dórskym železným malo rozhodujúci vplyv na víťazstvo Dórov a ich expanziu po celom Peloponéze. Dórovia v podrobenej Sparte zaviedli systém spoločenského rozvrstvenia. Najvyššou vrstvou sa stala kasta spartiatov. Tú tvorili dobyvatelia mesta Dórovia. Stredné postavenie v spartskej spoločnosti tvorili perioikovia, obyvatelia okolia mesta, ktorí sa v dobe dobýjania Sparty postavili na stranu Dórov. Na najnižší stupeň sa dostali pôvodní obyvatelia a nazývali sa heilotmi.

Blok textu: Blok textu: .... takto si v súčasnosti môžu ľudia predstavovať svet starovekého Grécka pomocou počítačovej hry od firmy Ensemble Studios .....

Akropola

Akropola

Agamemnonova maska

Delfy  - rekonštrukcia

Hoplit

Hoplit -  prilba

História v kocke :

Na území Európy vznikli najstaršie civilizácie v Egejskej oblasti. Egejské more umožňovalo ľahké spojenie medzi početnými ostrovmi, pobrežím Malej Ázie a južnou časťou Balkánskeho polostrova. Na juhu tvoril hranicu Egejskej oblasti ostrov Kréta, kolíska najstaršej vyspelej kultúry v tejto oblasti, nazývanej minojská. Označenie minojská civilizácia je novodobé a je odvodené od bájneho kráľa Minoa, známeho z gréckych legiend. Pôvod ani etnickú príslušnosť tvorcov minojskej civilizácie nepoznáme, pretože písomné záznamy, ktoré po sebe zanechali, sa ešte nepodarilo rozluštiť. Prvé grécke kmene - Achájci – osídlili južný cíp Balkánskeho polostrova okolo 2. tisícročia p.n.l. Postupne prenikali aj na ostrovy v Egejskom mori, kde rozvrátili vyspelú minojskú civilizáciu. Achájci vytvorili kultúru, ktorá nadvezovala na egejskú tradíciu a rozvíjala ju. Jej najväčším strediskom boli Mykény (preto sa táto civilizácia označuje aj ako mykénska). Na Peloponézskom polostrove Achájci budovali opevnené mestá z kameňa, v ktorých sa rozvinulo remeslo, najmä hrnčiarstvo. V 13. stor. p.n.l. dosiahla civilizácia vrchol. Achájske sídla sa nachádzali nielen na území Grécka ale aj na ostrovoch v Egejskom mori a na západnom pobreží Malej Ázie. Achájska kultúra zaniká v priebehu 12. stor. p.n.l., kedy do Grécka prichádza nová vlna gréckych kmeňov zo severu – Dórovia. Temné obdobie

Obdobie zhruba medzi rokmi 1100 – 800 nazývame temné obdobie gréckych dejín, pretože nastal pokles civilizačnej úrovne: Gréci prestali používať písmo, takmer zmizli kamenné stavby, spoločnosť bola spoločnosťou roľníckou, ale začalo sa šíriť používanie železných nástrojov a zbraní. V temnom období si Gréci ešte nevytvorili štát, žili v sebestačných domácnostiach (oikos). O živote Grékov v tomto období čerpáme informácie z epických básní Iliada a Odysseia, podľa ktorých je temné obdobie nazývané aj obdobím homérskym.

 

Archaické obdobie

V 8. stor. p.n.l. sa grécky stredovek končí a nastáva obdobie vzostupu trvajúce 400 rokov, ktoré nazývame archaické obdobie. Položilo základy západnej civilizácii ako ju dnes poznáme. Sociálny a politický život Grékov v tomto období nebol organizovaný v jednom veľkom štáte, ale vo veľkom počte mestských štátov – polis. Ich zrod bol podmienený špecifickou zemepisnou polohou Grécka. Ostrovy, polostrovy a krátke hlboké údolia riek navzájom izolovali časti, ktoré sa preto nemohli zjednotiť. Popri Achájcoch a Dóroch tu žili aj pastiersky Iónovia.

Venovali sa pestovaniu obilia, olív, vínnej révy a boli aj dobrými remeselníkmi a obchodníkmi. Už v 7. stor. používali peniaze. Na čele mestského štátu stál basileos (kráľ), ktorý vo svojich rukách sústreďoval všetku moc. V štátoch vznikali mnohé sociálne rozpory, ktoré často využívali príslušníci aristokracie, aby sa ozbrojeným zásahom dostali k moci. Gréci označovali týchto samovládcov termínom tyrannos.

Počas archaického obdobia nastáva aj rozmach moreplavby a s tým aj spojená veľká Grécka kolonizácia. Gréci obsadili rozsiahle pobrežné oblasti Stredozemia a Čierneho mora. Vyberali si strategicky výhodné miesta, preto mestá, ktoré založili existujú dodnes (Marseille, Neapol, Istambul). Archaická Sparta

Ležala v juhovýchodnej časti Peloponézskeho polostrova. Sparťania, pôvodom dórske kmene, si podmanili domáce achájske obyvateľstvo už v 10. stor. p.n.l. Stali sa z nich štátny nevoľníci – helioti. Pôvodný obyvatelia, perioikovia, zostali osobne slobodný, ale nemali politické práva. Plnoprávnymi občanmi boli len Sparťania.

Sparta mala dvoch kráľov, volených doživotne. Kontrolovali ich piati efori volení na jeden rok. Všetci plnoprávny muži nad 30 rokov sa schádzali na ľudovom zhromaždení, kde sa vyjadrovali k dôležitým štátnym otázkam. Rada starších dohliadala na výkon moci. Sparťania venovali veľkú pozornosť výchove k vojenskej zdatnosti. Tvrdou vojenskou prípravou a disciplínou vybudovali najsilnejšiu armádu a v 6. stor. p.n.l. vytvorili Peloponézsky spolok, ktorý združoval všetky štáty na polostrove. Archaické Atény

Najrozvinutejší mestský štát v Attike prosperujúci z remesiel a obchodu. Basileos bol len najvyšším kňazom. Skutočnú moc mal zbor volených vodcov – archontov. Bývalí archonti vytvorili zbor sudcov areopág. Na ľudovom zhromaždení sa zúčastňovali všetci slobodní Aténčania. Aténčania boli dobrými vojakmi, ale namiesto jednostrannej vojenskej drezúry bola ich ideálom všestranne rozvinutá osobnosť človeka. Počas vojny s Peržanmi vytvorili obranný vojenský Aténsky námorný spolok. Členské obce buď preň stavali vojnové lode, alebo platili do spoločnej pokladnice. v roku 593 p.n.l. sa stal archontom Solón a vypracoval prvú aténsku ústavu a tým sa stal zakladateľom aténskej demokracie. Demokratické prvky ďalej podporil Peisitratos (tyrania) a neskôr Kleistenes, ktorý roku 508 p.n.l. vytvoril novú ústavu. Územie štátu rozdelil na 10 oblastí – fýly. Každá fýla vysielala 50 členov do rady, ktorá mala 500 členov a spolu s areopágom bola podriadená ľudovému zhromaždeniu. Ďalej sa pokúsil ústavnou cestou zamedziť návrat tyranie ustanovením črepinového súdu (ostrakizmus). Najvýznamnejším aténskym reformátorom bol ale Perikles. V rokoch 443 – 429 p.n.l. bol opakovane zvolený za prvého stratéga. Perikles povýšil občiansky snem na najvyšší štátny orgán. Rada zostala orgánom, ktorý zasadal v medzisnemovom období. Aby mohli v rade zasadať aj nemajetný občania, zaviedol Perikles diéty, teda úhradu za stratenú mzdu. V tomto období dosiahla aténska demokracia vrchol.

 

Klasické obdobie

Začína sa v 5 stor. p.n.l. a trvá do roku 338 p.n.l., kedy Grécko ovládla Macedónia. V tomto čase dosiahli Gréci najväčší kultúrny a hospodársky rozmach, ale viedli aj obranné a bratovražedné vojny.

Grécko-prezské vojny

Perzský kráľ Dareios I. roku 494 tvrdo potlačil vzburu maloázijských Grékov a aby zamedzil opakovanie podobných vzbúr, rozhodol sa prenasledovať Grékov na ich vlastnej pôde. Roku 490 zamierilo perzské loďstvo k Aténam, ktoré sa previnili tým, že podporovali vzburu. Peržania sa vylodili na maratónskej pláni, vzdialenej 42 km od Atén, a boli tu porazení aténskym vojskom pod vedením Miltiada. Pre Aténčanov to bolo obrovské víťazstvo, pretože dokázali úplne sami poraziť obrovskú Perzskú ríšu. Desať rokov trvalo Perzskej ríši, kým zhromaždila armádu a pod vedením Xerxesa, Dareiovho syna, prekročila cez pontónové mosty Hellespont (Dardanely). Niektoré grécke štáty sa pridali na perzskú stranu, ale asi 30 obcí uzavrelo protiperzské spojenectvo pod velením Sparty. Zastaviť perzský postup sa Gréci pokúsili na súši pri Termopylskom priesmyku a na mori pri myse Artemisia. Pri Termopyle sa Peržanom vďaka zrade gréckeho vojaka podarilo poraziť spartského kráľa Leonidasa a tým sa im otvorila cesta do stredného Grécka. V nerozhodnej bitke pri Artemisii utrpela perzská flotila citeľné straty. Peržanom sa podarilo vyplieniť Atény, ale námornú bitku v Salamínskej úžine prehrali. Aténčania totiž vlákali veľké perzské lode do úzkej a plytkej úžiny, kde nemohli manévrovať, a tu ich zničili. Svoje víťazstvo využili a založili Aténsky námorný spolok (478/77). Peržania nakoniec vojnu prehrali a mier bol podpísaný roku 449 p.n.l. Museli opustiť nielen Grécko, ale aj maloázijské mestá, ktoré predtým obsadili. Peloponézka vojna (431-404 p.n.l.)

Mocenský vzostup Atén sledovali s nevôľou hlavne štáty združené v Peloponézskom spolku. Aj keď Sparta o vojnu veľmi nestála, pod tlakom spojencov ju Aténam vyhlásila. Sily oboch mocenských zoskupení však mali veľmi rozdielny charakter.Atény mali absolútnu prevahu na mori a začali okamžite pustošiť pobrežie Peloponézu, kým Sparťania vyplienili každé leto Attiku. Obyvateľstvo Attiky sa v čase útoku uchýlilo za neprekonateľné aténske hradby, čo dávalo predpoklad na dlhotrvajúcu vojnu (zásobovanie bolo zabezpečené po mori). No rovnováha na bojiskách bola porušená náhlou epidémiou moru v preľudnených Aténach, ktorej podľahla asi 1/3 obyvateľstva vrátane Perikla. V Sparte aj Aténach, unavených vojnou začali panovať mierové nálady a Níkias vyjednal v Sparte mier na 50 rokov a uzavretie spojenectva. Mier obnovoval pomery spred vojny ale Atény už boli úplne finančne vyčerpané. Roku 416 vyhoveli Atény žiadosti Sicílie o výprave proti Syrakúzam. Syrakúzy však požiadali o pomoc Korint a Spartu. S ich pomocou bolo celé aténske vojsko a loďstvo zničené a Níkias popravený. Sparťania požiadali o pomoc Peržanov a za ich peniaze vybudovali vojnové loďstvo. Boj sa tak preniesol na more a na jar 404 Atény kapitulovali. Sparťania síce nezrovnali Atény so zemou, ale aj tak to bol koniec ich veľkomocenského postavenia. Museli strhnúť hradby, rozpustiť Aténsky námorný spolok a vstúpiť do Peloponézskeho, mohli si nechať len 12 vojnových lodí a prijať 30 člennú oligarchickú vládu tyranov. Obdobie hegemónie Atén sa skončilo a na ich miesto nastupuje Sparta.

Politický vývoj v Grécku do macedónskeho zásahu

Hegemónia Sparty sa však čoskoro stala nepopulárnou. Sparťanmi dosadené vlády začali s masovými popravami a zabavovaním majetku. Za pomoci Théb sa Aténčanom podarilo vyhnať vládu 30 tyranov, obnoviť demokraciu a vyhnať spartskú posádku z mesta. Oslabenie si vlastne Sparta spôsobila sama. Zaplietla sa do sporov o perzský trón a nakoniec aj do vojny s Perziou. S podporou perzských peňazí sa v roku 395 vytvorila protispartská koalícia vedená Aténami, Thébami, Argosom a Korintom. V korintskej vojne (395 - 386) utrpela Sparta porážku a bolo zničené celé jej loďstvo. Atény za perzské peniaze znovu postavili hradby a loďstvo. Sparťania prijali Peržanmi nadiktovaný mier, čo ale znamenalo koniec snahám Atén o znovunadobudnutie svojej moci. Aténčania v roku 378 opäť vytvorili Aténsky námorný spolok, ale v roku 357 väčšina spojencov odpadla, pretože Atény príliš presadzovali svoj vplyv. V 70. rokoch 4. stor. výrazne vzrástla moc Théb, ktorým sa podarilo poraziť spartskú okupačnú armádu. Thébska hegemónia ale skončila v roku 362, kedy boli Théby porazené Spartou. Rozpad väčších mocenských zoskupení pred polovicou 4. stor. tak zanechal Grécko úplne nepripravené na útok svojho severného suseda, Macedónska.Macedónia, severná hornatá oblasť Grécka, bola do 6. stor. p.n.l. pastierskou oblasťou. Proces zjednocovania kmeňov vyvrcholil po vytvorení kráľovstva. Kráľ Filip II. šikovne využíval spory medzi súperiacimi gréckymi štátmi po peloponézskej vojne a postupne ich pripútal k Macedónii. Obratne využil aj hroziace nebezpečenstvo zo stany Peržanov a hlásal potrebu zjednotenia všetkých Grékov proti Peržanom. Posledných odporcov vedených Aténčanmi porazil Filip II. v bitke pri Chaironei roku 338 p.n.l. Hneď po svojom víťazstve zvolal do Korintu celogrécky kongres, kde vyzval zúčastnených na spoločnú vojenskú výpravu proti Perzii. Ale skôr ako mohol Filip II. uskutočniť svoje výbojné plány, bol zavraždený. Kráľom sa stal jeho 20-ročný syn Alexander.

 

Helenistické obdobie

(Filip II. nazýval Grékov Helénmi – preto helenistické obdobie)

Alexander Veľký najprv upevnil svoje postavenie doma a na území Grécka, potom spolu s Grékmi zorganizoval veľkú protiperzskú výpravu. Prešiel cez Hellespont do Malej Ázie a v bitke pri Isse v roku 333 p.n.l. porazil perzského kráľa Dareia III., hoci jeho vojsko malo početnú prevahu. Potom sa obrátil do Egypta, kde ho uvítali ako osloboditeľa od perzskej nadvlády. V Egypte založil na pobreží Stredozemného mora roku 331 nové mesto, Alexnadriu. Alexander Veľký po víťazstve nad Peržanmi prijal titul kráľa, ukončil protiperzskú výpravu a rozpustil spoločné grécke vojsko. Neskôr si podmanil celú Perziu a zatúžil preniknúť aj do Indie. No pre únavu vojska a silnejúcu nespokojnosť sa vzdal pokračovania v ceste a vrátil sa do Babylonu. Babylon sa stal novým hlavným mestom jeho ríše. Tu však po náhlom ochorení roku 323 p.n.l. zomrel ako 33-ročný skôr, než mohol uskutočniť všetky svoje plány.

Alexander Veľký prebral mnoho kultúrnych zvyklostí Orientu. Oženil sa s perzskou princeznou a stal sa panovníkom s absolútnou mocou. Snažil sa stmeliť rôzne národy, ktoré si podmanil, a vytvoriť centralizovanú ríšu. Ponechával národom ich vlastnú kultúru i náboženstvo a postupne do nich importoval grécke prvky. Jednotnú ríšu sa mu však pre nedostatok času nepodarilo vytvoriť. Po jeho smrti sa ríša rozpadla na menšie štáty, ktoré dnes nazývame helenistické. Najvýznamnejší z nich bol Egypt, kde sa vlády zmocnili Ptolemaiovci. Časť Perzie, Mazopotámia a Sýria vytvorili štát pod vládou Seleukovcov a v Macedónii a Grécku sa dostali k moci Antigonovci. Politicky a hospodársky boli tieto štáty samostatné, ale kultúrne v nich prevažoval grécky vplyv. Od 2. stor. p.n.l.na západe rástla moc novej svetovej ríše – Rímskej ríše, ktorá tieto štáty postupne pohltila. Od roku 146 p.n.l. bolo Grécko na dlhé stáročia začlenené do Rímskej ríše.

Grécke dedičstvo.

Grécko síce nikdy neutvorilo jednotný štát, ale grécka kultúra bola taká originálna a výrazná, že sa stala základom západoeurópskej kultúry. V Grécku sa ľudia mohli ako prvý zúčastňovať na správe vecí verejných a slobodne povedať svoj názor. Myslenie sa nesústredilo na vykladanie vecí pomocou mýtov, ale pomocou známych logických úvah. Gréci vytvorili niekoľko disciplín: matematiku, prírodné vedy, gramatiku, logiku rétoriku, spoločenské vedy, ktoré sa stali základom európskych školských systémov. Na počesť svojich bohov vytvorili olympíske hry a svoj kalendár počítali od konania sa prvých hier roku 776 p.n.l. Divadlo so svojimi dvoma žánrami, tragédiou a komédiou, je tiež grécky vynález. Cieľom predstavení nebola len zábava, ale mali aj náboženskú a politickú funkciu. Dodnes sú známe mená gréckych filozofov ako Pytagoras, Sokrates, Platón či Aristotoles a vďaka Herodotovi, otcovi dejepisu, poznáme priebeh grécko-perzských vojen a máme aj prvé správy o živote Slovanov. Grécka architektúra sa stala nielen vzorom Rimanov, no jej vplyv, hlavne vďaka renesancii, je cítiť dodnes.

                                                                                                                                                                                                                                               autor textu katka.o

Blok textu: Blok textu: #
www.skolavprirode.webzdarma.cz

chrám bohyne Artemis