Grécka mytológia je súbor gréckych mýtov. Grécka mytológia je radostná, vychádza z prírody a radostného pozemského života; bohovia sú ľudskej podstaty i s povahovými chybami, nič nie je na nich posvätne velebného; nie sú všemohúci ani vševediaci, i nad nimi vládne Osud.

 

Starogrécka mytológia sa vyznačuje veľmi výraznou evolúciou od disharmonicko-monštruóznych hmlistých obrazov, ktorými sa vyznačovala v staršom období, cez harmonickejšie, prevažne zoomorfné obrazy k úplne harmonickým antropomorfným obrazom. Človek tu získal väčšiu moc nad prírodou a začína sa tu formovať osobnostný princíp. V mytologických obrazoch sa začínajú objavovať hrdinovia, ktorí často vyzývajú do boja vládcov Olympu, svedčí o tom, že v človeku stále viac rástlo presvedčenie o jeho silách.

 

Plastické obrazy sa nepodrobovali tak prísne nábožensko-dogmatickým systémom ako vo vychodných mytológiách; ich vzťahy boli dosť voľné. Tak, ako sa zmenšoval nábožensko-kultovný obsah starogréckych mýtov, rástol význam umelecko-estetickych prvkov, ktoré v nich boli veľmi bohato zastúpené.

 

Najstaršími pamiatkami starogréckej mytológie sú homérske básne.

Mytológia je veda o mýte, o bájach a ich pôvode, o náboženstvách a ságach,  o bohoch, pričom sa v najnovšom čase považuje aj písomne zaznamenaná tradícia o zakladateľoch náboženstiev za mytologizované výklady. Výrazom „mytológia“ sa označuje aj súbor mýtov alebo mýtus. Mytológia v tomto zmysle je súbor mýtov a príbehov, ktoré sa rozprávajú, no netvrdí sa o nich, že sú pravdivé. Je to oblasť poézie a predstavivosti.

Rímska mytológia - stopy po pôvodných bájach, historických povestiach a legendách sú veľmi skromné. Takmer celá mytológia a všetko, čo sa rozprávalo o počiatkoch a najstarších dobách rímskeho národa, je prevzaté od Grékov alebo napodobnené podľa ich bájí a povestí.

 

Rímske náboženstvo nevynikalo ani krásou ani poéziou; bolo preniknuté praktickosťou  a triezvosťou ako všetko, čo Riman robil. Samotné rímske božstvá boli čisto  abstrakcie bez osobnej predstavy, bez  tvaru. Mytológia, ktorá bola pre Grécko nevysychajúcim zdrojom umeleckej inšpirácie, Rimania takmer nemali. Napriek svedomitému uctievaniu bohov, ktoré bolo ale  príliš formálne, nemohlo v tejto podobe byť zdrojom rozsiahlej umeleckej tvorby.

 

Až vplyvom etruských predstáv rozmohol sa v rímskom náboženstve antropomorfizmus a zobrazovanie  božstiev. Od VII. stor. pr.n.l. začali do Ríma prenikať grécke náboženské predstavy.  Ich  pôsobením bolo rímske náboženstvo i s kultom nakoniec úplne helenizované. Rímske básnictvo sa potom veľmi inšpirovalo gréckou mytológiou. Ale pre široké vrstvy nemali postavy gréckych bájí náboženského obsahu; ty buď ľpeli na svojich dávnych lokálnych bohoch, alebo sa oddávali kultom orientálnych božstiev. 

Egyptská mytológianapriek tomu, že Egypt bol po dlhé obdobia jednotným štátom so štátom (kráľom) podporovaným kultom, jestvovalo počas celej jeho existencie na jeho území viacero kultov, niekedy nezávisle a niekedy medzi sebou splývali alebo sa ovplyvňovali. Mnohé z nich možno vystopovať až do preddynastického obdobia, kedy bol Egypt rozdelený do malých, nezávislých mestských štátikov. Z bohov-ochrancov týchto prvých mestských štátov sa neskôr stali jednotliví bohovia egyptského panteónu.

 

Napriek našim predstavám o egyptských bohoch, ktorých vnímame ako akosi seberovných a početných, Egypťania len zriedkavo uctievalo veľký počet bohov podľa vyhovujúcej príležitosti. V každom egyptskom kraji, nome, zvyčajne prevládal kult jedného, pôvodného božstva či božstva, ktoré sa tu udomácnilo. Obrady a zvyklosti spojené s egyptskými bohmi sa kraj od kraja výrazne líšili a niekedy dokonca spôsobovali nevraživosť. Napríklad vo Fajjúmskej oáze bol krokodíl považovaný za posvätného a bol tu držaný jeden posvätný kus, ale v iných oblastiach bol ten istý plaz lovený pre mäso ako zver.

Blok textu: #